O čo ide?

Volám sa Ľudovít Herman a napísal som knihu o Rinaldovi Oláhovi, našom poprednom skladateľovi, primášovi a vizionárovi. V tomto projekte v spolupráci so STARTLABom ide o financovanie publikovania tohto životopisu s pracovným názvom Zázračný Rinaldo. Rukopis ma 105 normo-stránok. Myslím si, že tento rukopis by mal byť na Slovensku vydaný. Ponúkol som ho rôznym vydavateľstvám na Slovensku. Bol odmietnutý. Nie je vhodný pre publikovanie, pretože ide o finančnú návratnosť.

Pre koho je publikácia určená?

Kniha je určená pre širokú slovensku verejnosť, ktorá ma rada umenie na základe tradícii, hlavne lokálneho folklóru. Takže Rinaldo Oláh zaujíma aj jednoduchšie vrstvy obyvateľstva ale svojimi koncertnými skladbami zaujme i zložitejších ľudí, bez ohľadu na lokalitu. Rešeršom na internete som sa ubezpečil o tom, že Rinaldo Oláh je v našej spoločnosti mimoriadne akceptovaný a to aj dlho po jeho smrti. Dokážem si predstaviť, že knižka by sa uchytila aj na školách. Je dôležité aby žiaci základných škôl poznali velikánov našej doby.

Kto som?

Bol som blízky Rinaldov priateľ. Časť jeho cesty som s ním ušiel a zdieľal jeho posledné sny, ktorými tak intenzívne žil.

Prečo potrebujeme vaše peniaze?

Peniaze, ktoré chcem vyzbierať potrebujeme na vytlačenie knižky (redakčný servis a distribúcia). Plánovaný náklad 2000 kusov je predpokladaný odhad okolo 5000 €. Odmeny vám doručím do konca roku 2019.

Zazračný Rinaldo

Úryvok z rukopisu

Proroctvo: Vyneste ho oknom

Ten príbeh mi Rinaldo Oláh rozprával mnoho krát. Neustále dookola ho omieľal, pokojne aj každý deň. Ide o trochu temný, prorocký príbeh starého žobráka, ktorý predpovedal narodenie Rinalda, jeho mamičke, ktorá bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. Čo už je to len za proroctvo? Aj blázon vidí na žene s bruchom, že za chvíľu zľahne. Bolo v tom však omnoho viac. Rinaldo rozprával ten príbeh každému, takpovediac na počkanie. Ja som ho počul hneď prvý deň, ako sme sa spoznali. A potom ešte miliónkrát.

Stalo sa to tesne pred Vianocami, predtým, než sa Rinaldo Oláh narodil. Na Štedrý večer roku tisícdeväťstodvadsaťosem. Na dvere ich domčeka, niekto nečakane zaklopal. Prekvapená Eva šla otvoriť. Manžel sedel za kuchynským stolom. Eva zbadala stáť vo dverách žobráka s obrovskou pastierskou palicou. Manželia Oláhovi sa práve chystali ľahnúť. Starý Róm s dlhou bielou bradou a v sandáloch na bosých nohách stál vo dverách. Bol obrovský. Zdal sa iný, než aký zvyknú bývať rómski starci. Na hlave mal zelený vavrínový veniec a na sebe dlhý biely plášť. Na spodku plášťa boli zlatom vyšívané ornamenty. V zime a v sandáloch a len v tenučkom ľahkom plášti. Kto to kedy videl? Na hlave mal korunu uvitú z vavrínových listov. A ten jeho pohľad. Bol starý ale jeho oči boli živé. Taký pohľad vídala len na svätých obrázkoch.

Rinaldo mi vlastne celé rozprávanie svojej matky prerozprával sám, ako keby to hovorila jeho mama. Bol v akomsi tranze. Nie nemal vypité. Ešte nestačil načisto zvláčnieť od vína. Zdalo sa mi, že sa celý trasie. Ako keby sa stal médiom, na ktoré je niekto práve napojený. Bolo to veľmi zvláštne. Ani čoby sám nevnímal poriadne svet, ktorý okolo neho plynie. Bol hlboko ponorený vo svojich spomienkach na mamino rozprávanie.

„Potom moja mamička v rozprávaní pokračovala," hovoril Rinaldo. Jeho hlas bol monotónny, akoby sa prihováral odniekiaľ, kde som ja za ním nemohol. Sedeli sme s Rinaldom za stolom, pod košatými, letom rozhorúčenými stromami a koštovali sme dobré víno, pri malom drevenom stánku v centre Bratislavy.

"Odstúpila som od dverí." pokračoval v čudnom ženskom parte Rinaldo. pôsobilo to magicky a desilo ma to.

"Nezmohla som sa na slovo," spomínal Rinaldo a odosobnene pokračoval v rozprávaní ďalej. Starý muž vošiel dovnútra nášho domu. Zložil si čapicu z hlavy. To starí Cigáni nikdy nerobili. Sadol si za stôl.

"Mala som uvarený čaj, bylinkový s harmančekom," nevychádzal muzikant zo svojej čudnej role.

"A tak som ho ponúkla."

Mal som pocit, že prostredníctvom primáša Rinalda Oláha ku mne hovorí história. Stará história, bez rádií a elektriky.

"Žobrák pokýval hlavou na znak súhlasu. Pomaly uchlipkával čaj z hrnčeka. Nabrala som mu halušiek, kapustu a kus pečeného mäsa na ražni. Pozrel sa na moje bruško a povedal mi, že týždeň po Troch kráľoch porodím syna. Synovi mám dať meno Rinaldo." Prerozprával Rinaldo časť dávnej reči svojej matky.

Otec Ján sa na celý rozhovor so starcom iba mlčky pozeral. Ján Oláh nijako nezasahoval do rozhovoru. To sa nepatrilo. Veci rodiny vždy organizovali rómske ženy. Muž do takýchto vecí nezasahoval, tak ako by nezasahoval do prípravy jedla, opatrovania detí, či nejakých magických úkonov na ochranu rodiny. To boli ženské veci. Vlastne, dá sa povedať, že všetko podstatné, čo sa v rómskej rodine udialo, mali na starosti ženy.

Meno Rinaldo bolo v cigánskej komunite nezvyklé. Dnes, deväťdesiat rokov po udalosti, je na Slovensku asi tridsať nositeľov mena Rinaldo. Väčšina ľudí, ktorí ho nosia sú Rómovia. Zrejme obdivovatelia husľového majstrovstva Rinalda Oláha. Pred Rinaldovým narodením, asi nik toto meno v našich končinách nenosil.

Zdalo sa mi, akoby sa Rinaldo vynoril zo svojho súkromného mora myšlienok a spomienok. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval v rozprávaní ďalej. Teraz už nie ako jeho matka, ale rozprával za seba.

„Potom ten starý muž, vstal od stola a pokojne mame povedal, že keď ma budú niesť ku krstu, aby ma vyniesli von oknom s nohami napred. A keď ma budú po krste vracať, majú ma vsunúť cez okno. Ale zase nohami napred, do vnútra domu," spomínal Rinaldo.

V tejto časti je silný odkaz. Rinaldo dobre rozumel významu slov vysloveného proroctva. Podstata bola v tom, akým spôsobom vnímali Rómovia posmrtné ukladanie a narábanie s ostatkami mŕtvych. Nohy mŕtveho mali vždy pri vynášaní smerovať na východ. Východ predstavoval nádej vzkriesenia, ochranu, čistotu a pokoj v smrti. Ale hlavne zmysluplnosť zakončenia dlhého cigánskeho života. To boli dobré veci, ktoré zosnulého chránili. Aby jeho duša mohla nájsť večné odpočinutie – ako vravievali starí Rómovia.

Rinaldo nemal byť vynášaný z domu dverami. Ale mal byť vynesený oknom. To naznačovalo zvláštnosť persóny. Osoba s ktorou sa malo dobre zaobchádzať. Pretože okno predstavuje nebesia a svetlo. Predstavovalo teda rozlet a život, ktorý prúdi do bohatého cigánskeho domu. Oláhovci boli chudobní. Nebesá sa k ním skláňali.

Rinaldo mal byť chránený – to všetko predstavuje okno – jas a svetlá bieloba. Je potrebné si uvedomiť, že tento obraz nie je až tak optimistický. Biela farba v ponímaní starých Cigáňov predstavovala smrť – takto celé videnie naznačovalo silný dramatický tón.

Dvere, cez ktoré nemal byť Rinaldo vynesený na krst, sú len ľudskou, teda podružnou a málo podstatnou symbolikou. Cez dvere totiž vchádzajú mnohí.

To, že malo byť krstniatko vynesené oknom a nohami dopredu, naznačovalo jeho úlohu, ktorá mala byť orientovaná von, teda k podmaňovaniu si sveta. Rinaldo mal dobiť svet. Vtáci vylietajú z okien a nie zo dverí.

Druhá časť proroctva bola rovnako dôležitá, Rinalda, mali po návrate z krstu vsunúť oknom do chyžky. Nohami dovnútra. Mŕtvi sa nevnášajú naspäť do domu. Ani nohami dopredu, ani dozadu. Mŕtvi sa ukladajú do hrobu, je to ich posledná štácia. Pokiaľ bolo žobrákom nariadené, aby Rinalda vrátili späť oknom napred nohami, znamenalo to jediné: Rinaldo mal celú svoju životnú púť realizovať za mocného, vždy prítomného citu lásky – ku svojej rodine, domovine a ku vlasti. Vždy sa mal nadšene vracať domov. Za blízkymi, spoločenstvom i za národom.

Táto časť proroctva ešte predznamenáva akési vyhnanstvo, umelé vytrhnutie zo svojho spoločenstva. Ak dvere v prvej časti znamenali niečo podružné. V ďalšej časti naberajú dôležitosť. Rinalda cestou späť z krstu nepreniesli cez dvere, ale ho vsunuli do domu oknom. Jeho návrat do domu sa podobá vniknutiu zlodeja do opusteného príbytku. Mal byť niekým, kto prelezie okno, narýchlo sa rozhliadne po dome, schmatne cennosť a rýchlo utečie. Vyhnanec a cudzinec bez domova.

Ak ste poznali posledné roky Ronaldovho života, jeho neustálu snahu dostať sa domov z Bratislavy, asi viete, že táto časť osudového proroctva sa do bodky naplnila. Rinaldo, sa napriek svojim úporným snahám o návrat domov do Slatiny, nikdy nevrátil. Nech robil, čo chcel, nepodarilo sa mu na staré kolená vrátiť sa ku svojim. Rinaldo Oláh dodnes nie je nikde pochovaný, napriek tomu, že veľmi túžil, aby jeho ostatky raz spočinuli doma. To sa dodnes nestalo. Dvere pre neho zostali navždy zabuchnuté!

No a nakoniec, pretože celé toto proroctvo bolo odvodené od symboliky smrti, malo toto videnie ako celok, znamenať ešte jednu fatálne dôležitú vec. Že to čo Rinalda Oláha, počas jeho života vynesie do nebeských výšin, to isté ho aj pochová. Tie sily, ktoré ho na jeho ceste životom obživia a vynesú až hen, k nebesiam, tie isté sily ho aj duchovne usmrtia.