Je tá, čo plodí dobro, kreuje všetko príjemné.
V tom slove tkvie dáka niť čo láka, náznak ohlasu fláut prázdna, príchuť lepkavej mliečnej karamelky, zakázanej a preto najsladšej na svete. Pamätáte? Moan-há...opája vôňa jazmínu, roztopašne sa rúti do slanej arómy mora, južného slnka, besného démona potu, sýti sa brieždení, zľahka sa dotýka desaťtisícmi hrejivých prstov, mrmlavo mrnčí na celú báň:
-Moááá...
Počujete?
A je to ešte záhada, ktorá primäje srdcia vtáčat chvieť sa v dlaniach, predvída zázrak.
Cítite?

A volali ju presne takto: pochopil som to na prvý pohľad.
...
V ten deň som sa prebudil hodne skôr než obvykle a bol som pevne presvedčený, že sa stane zázrak. Takto sa prebúdzajú deti v deň svojich narodenín; žiaľ rokmi vnímanie sviatku matnie, zastrie ho huňatý prach: sťaby sa minca zakotúľala pod diván, aby tam meravá uviazla v štrbine medzi dlážkou a lištou parkiet na dlhé roky.
Potichu, aby som nikoho nezobudil, som sa obliekol a vykĺzol na ulicu.
Nohy ma samy zaniesli správnym smerom. Vôbec som sa preto nezačudoval, keď som ju zazrel. Zázrak sa musel udiať - a tak sa udial.
Chápete?
Hovela si pri vchode do parku, bez ostychu sa rozvaľovala na chodníku a čakala.
Čakala ma.
Podal som sa bližšie a uvelebil som sa k nej.
-Ahoj, Moanha, - povedal som.
Štipôčku prižmúrila oči, uštedrila mi svoj očarujúci úsmev.
-Moanha...smiem...
-Hej.
Natiahol som ruku a prvýkrát som sa dotkol pruhovaného zázraku menom Moanha.
Áno, sú to tigre.
No prečo nás tak nedoprajú nám pokoja, čo nás neduživých degenerátov opičej rasy vábi k tým mocným dravcom? – túžime na nich zakuknúť aspoň jedným okom, postáť vedľa, trebárs na druhej strane mreží, ktorá nás od nich delí, ale tak, aby sme boli blízko, spolu...
Vy to vnímate inak?
Pamätám si nádherný hrejivý smútok a žiaru Saroyanovej novely Tracyho tiger. Ako chlapec som sa do nej pohružoval a aj keď som vyrástol, veľakrát som vyťahoval z police ošúchaný zväzoček: zakaždým sa mi na moment prinavrátil ten detský pocit, že sa dotýkam zázraku. A čo až neľudsky jednoduché, šialeným vytržením predchnuté verše Wiliama Blakea?
„Tiger ,tiger burning bright,
In the forest on the night
Svojho času ma ohromili, otvorili mi čarovnú bránu! Alebo, už sa nepamätám čia, poviedka Automatický tiger. Alebo Tiger pre Malgudi od R.K. Narayana? Prípadne drobná miniatúra, obrázok, na ktorom tigre vôbec nie sú také, ako sa nám zdajú.
Lovci tigrov v sieti slov: sme jednej krvi vy a ja.

Sedeli sme teda vedľa seba. Dívali sme sa, ako vychádza slnko. Vstrebávali sme jeho lúče a radostná trýzeň nás neopúšťala: naopak, silnela, nútila ma pomknúť sa k nej, objať krk...
Vedel som že...smiem.
Smel som tak sedieť a mohol som hladiť mäkkú, počudovaniahodne hodvábnu srsť, smel som sa uškrnúť, keď na mňa z času na čas potmehúdsky zaškúlila zeleným okom. Hej, hej nie o nič menej než vám jasné, že tigre majú oči žlté , lenže moja Moanha mala zelené so šibalskými zlatistými iskričkami.
Veď som vám už predsa vravel: Moanha je zázrak.
Pamätáte?

A potom, keď slnko vyšlo úplne, vymenili sme si pohľady, mrkli sme jeden na druhého a zrazu sme neúprosne vedeli: dosť. Moanha sa rozkošnícky ponaťahovala, umožnila mi pocítiť, ako sa jej pod kožou laškovne vlnia pružné svaly , ako v nich klokoce nespotrebovaná rozjarená energia, ktorá si žiada uplatnenie!
Vstali sme a pobrali sa.
Kam nás oči povedú.
Ranní chodci sa okolo nás náhlivo mihali za svojimi podenkovými záležitosťami. Tu a tam ktosi zrazu prudko uskočil bokom, užasnuto zaohkal a čo najrýchlejšie a pratal ďalej, akoby mu za pätami horelo: ale keď som sa niekoľkokrát obzrel, nuž som si znezrady všimol úsmevy. Rojčivé, užasnuté, ostýchavo-nesmelé...kadejaké a všemožné. Úsmevy prerážali všednosť tvárí ako v marci steblá trávy, ktorá sa zanovito prediera sivým asfaltom: aspoň na deň, na hodinu, na chvíľu...a potom nech už bude čo len chce! Joj no ale dofrasa pozor: spamätajte sa, otraste! Zázrak vás sáca vrúcnym a horúcim bokom, Zázrak ticho povrieskava, žiada, aby ste mu ustúpili z cesty. Zázrak nečujne zľahka mäkko kráča popučenými dokrkvanými papierovými pohárikmi a včerajšími ohorkami: takto vy kráčať nebudete nikdy, alebo nie – dnes dorazíte do kúta, dostanete sa na roh trieliac zabudnete kým ste, z zabudnete na toho v sebe, na koho by ste si mali vôbec nikdy nespomenúť.
Vtedy sa mi mysľou mihlo, to, čo viem dnes už naisto: že takto vyzerajú aury okolo hláv svätých.
Tých svätých, ktorých svet volá boží blázni.
A či to vari nie je tak?
-No...hádam aj hej...uf jejdanenky fíhaho! -vypleštil na nás buľvy krpatý chlapík z lavičky, ktorá mu bola posteľou.
A ktovie prečo si dôležito ponaprával dohužvané sako.
A vtom už prifrčal fúzatý starší strážnik pričom kŕčovito teperil z puzdra pištoľ. Prudko zabrzdil zo desať metrov opodiaľ, v zhone chaoticky zakmásal a mykol záverom: zabudol totiž uvoľniť poistku svojho makarova.
-Občan , okamžite a bezodkladne sa vzdiaľte! Čo nevidíte, kto je pri vás? Hneď budem strieľať!
-Vidím všetko skvele a nádherne, milý pán strážnik, - usmejem sa naň, -Ibaže teda na nikoho strieľať nebudete. Nieto tu do koho strieľať. Rozumiete?
Poviem a otočím sa bokom, tak aby som pred starším strážnikom zaštítil moju Moanhu. Ruku do ohňa by som veru nedal za to, že maníkovi ako on nerupnú nervy a nevystrelí len tak zbohdarma.
Starší strážnik stráca sebakontrolu, no potom sa bleskovo spamätá a ovládne.
Ergo prejaví sa výcvik.
-Prečo ho máte bez náhubka? A bez vodidla? To neslobodno, to je neprípustné, to sa nesmie!