Keď som sa prvýkrát dopočul o malých psoch vyskytujúcich sa po generácie na našich salašoch, ako zatietenca do psov ma táto myšlienka veľmi nadchla. Pustil som sa do pátrania po informáciách, ktoré by mohli byť ,,vodítkom" k širšiemu poznaniu, no na internete ich bolo žalostne málo.

,,Bolo by to príliš ťažké", povedal som si a v hlave sa to snažil deň čo deň potláčať. Po pár mesiacoch, keď ma nápad zachrániť tieto psy prenasledoval na každom kroku a hlad po informáciach bol silnejší ako strach z nepoznaného, prehodnotil som, že aj keď tento projekt zaberie množstvo rokov a bude si žiadať určitú dávku námahy, nemôžem sa vzdať. Ako človek hrdý na svoje slovenské korene považujem za veľmi dôležité chrániť to, čo nám ostalo po naších predkoch. Predsa len, slovenské národné plemená zvierat sú ako náš národný poklad, kedže žiadna iná krajina nemá niečo, čo nosí prívlastok ,,slovenský" (alebo iné pomenovanie spájané s našou vlasťou). Bolo by až príliš ľahké vzdať sa a s ubúdajúcim ovčiarstvom na Slovensku nechať zmiznúť aj tieto psy, ktoré si pamätajú ešte vznik našej krajiny.

Osobne si myslím, že tento projekt nie je výsledkom človeka, ale projektom celej krajiny. Pevne verím, že Slovenský hajčiarik sa jedného dňa právoplatne zaradí medzi už uznané slovenské národné plemená a bude tak vyjadrovať krásu tvrdej práce slovenských ovčiarov. Účelom je, aby tiež hrdo reprezentoval Slovensko v oblasti kynológie. 

Nie je to projekt, ktorý je prospešný len pre jednotlivca. Chceme pomôcť cez malých štvornohých priateľov človeka reprezentovať našu krajinu. 

V súčasnosti pracujeme na zbere DNA vzoriek na salašoch v rámci celého územia Slovenskej republiky. Tento projekt sa viaže aj na genetický výskum a mapovanie populácie psov, ktoré označujeme ako Slovenský hajčiarik. Výskum sme odštartovali začiatkom roka 2021. Momentálne sa presunul do fázy zberu DNA psov na salašoch, ktorá následne bude vyhodnotená v jednom zo slovenských labratórií v spolupráci s poprednými slovenskými odborníkmi v tejto oblasti.

Výskum by sme chceli ukončiť približne o dva roky, aj keď sa držíme porekadla ,,človek mieni, život mení". Dĺžka regenerácie týchto psov do samostatného plemena bude trvať dhlšie ako dvadsať rokov. Sme však s týmto intervalom stotožnení a skalopevne odhodlaní projekt priviesť do zdarného konca. To sa však nezaobíde bez podpory ľudí.

Pastieri používajú hajčiariky na zahánanie oviec. Ostali však bez pozornosti verejnosti, no prežili až dodnes. V súčastnosti nejde o uznané plemeno. Tieto psy sú si však veľmi podobné a vykazujú určité spoločné znaky ako napríklad rovnaká stavba tela, štruktúra srsti, veľkosť, výraz tváre či iné morfologické podobnosti. Okrem toho však vykazujú podobnosť aj v povahových črtách a v štýle práce s ovcami. Celkový vzhľad sa však líši od lokalizácie ich výskytu.

Na salašoch sa formovali po generácie prirodzenou selekciou a izoláciou s minimálnym ľudským zásahom. Vzhľadom na veľakrát tvrdé horské podmienky, v ktorých žijú, majú pevné zdravie a nie su zasiahnuté chorobami moderných plemien. Dokážu sa dožiť pomerne vysokého veku. Okrem toho sa podarilo nájsť dostatok zmienok v historických knihách, ktoré potvrdzujú prítomnosť týchto psov na slovenských salašoch už v dávnych časoch. V súčasnosti je ich genofond však ohrozený importom zahraničných plemien na naše salaše a čoraz menším počtom salašov.