O čom je náš príbeh?

Staroveké kremnické povesti hovoria, že permoníci sú škriatkovia, ktorí sprevádzajú baníkov v podzemí.

Po takmer tisícročí v dôsledku plienenia prírodných zdrojov a neprimeranej ťažby sa mnohí z permoníkov odsťahovali do už nefunknčných štôlni v susedných mestách- neďalekej Banskej Štiavnice, Hodruše a Novej Bane. No jeden Permoník zostal sám v starej kremnickej štôlni situovanej v Prepadlisku Šturec.

Sám je aj osemročný Adam. Koncom leta sa presťahoval s rodičmi z Bratislavy do Kremnice, navyše do dvojgeneračného domu k babičke a dedovi. Adam si veľmi ťažko zvyká na nové prostredie, na babičkin marhuľový džem so šupkami a na nudné reči svojho deda- vyslúžilého baníka. Lezú mu na nervy aj noví spolužiaci, hlavne nepríjemný Marcel.

Jedného dňa Adam náhodou objaví v štôlni kremnického Permoníka. Permoník ho prevedie podzemnými chodbami pod Kremnicou a ukáže mu aj tajný vchod, ktorý vedie do pivnice ich domu. Permoník cestu pozná, lebo si k Adamovmu dedovi bežne chodí čítať dennú tlač.

Adam Permoníka presvedčí, že prievan uší, na ktorý trpí treba liečiť v ORL ambulancii a prehovorí ho, aby po dlhých stáročiach v podzemí vyšiel medzi ľudí.

Permoník mu ukáže svoje zázračné schopnosti, premení sa na človeka a v tejto maskovanej podobe spoznáva súčasnú Kremnicu a výdobytky modernej doby ako sú zákusky, pouličné osvetlenie, alebo fitnescentrum.

Adam skrze Permoníka zase spozná Lakomého haviara, Bieleho hada, Čierneho rytiera a mnoho iných postáv zo starovekých kremnických legiend. Každý z nich má svoj osud a žije, dobre maskovaný a skrytý pred svetom.

Vďaka týmto nezvyčajným kamarátom Adam odhalí čaro Kremnice, Porozumie si so spolužiakom Marcelom a dokonca si získa srdce obľúbenej spolužiačky Julky zo 4.A.

Knižka je určená pre deti od 8 rokov, ale podľa čítaní s našimi deťmi vieme, že rovnako poteší a zaujme deti už od 4 rokov, ktorým knižku prečítate vy, ich rodičia. Garantujeme, že sa pritom zabavíte aj vy.

V akom stave je projekt?

Text knižky prechádza momentálne jazykovými korektúrami, finalizujú sa ilustrácie a grafická úprava. A keďže sa text a ilustrácie sú bohatšie, ich realizácia bude stáť viac ako sme na začiatku predpokladali. Vaše príspevky budú použité na tlač.

Knižku plánujeme vydať do Vianoc, ale prosíme vás o trpezlivosť. Keďže v súčasnej situácii sa ťažko niečo plánuje, je možné, že sa vydanie knižky posunie na jar. Určite vás o tom budeme informovať.

Vopred vám veľmi pekne ďakujeme za podporu!

Ukážka textu:

„Ja chcem ísť domooov!" vykríkol Adam a vlastne mu odľahlo, že to konečne môže zakričať takto nahlas.

„Chcem domooov!" kričal a pritom sa mu z očí tlačili slzy. Zvesil ramená a usedavo plakal.

„A čo ti v tom bráni?" ozvalo sa odrazu spoza Adamovho chrbta. Adam nechápal, odkiaľ ten zvuk vyšiel. Žeby z tej čiernej diery?

Otočil sa a vzadu v tuneli zbadal malú trpasličiu postavu, ktorá s k nemu pomaly približovala. Celé telo jej osvetľoval kahanček, ktorý držala v ruke.

„Permoník!" hlesol Adam, ktorý ešte stále neveril vlastným očiam.

„Čo sa tváriš tak prekvapene? Volal si ma. Niekoľkokrát. Tak som hneď jachal, či nemáš štrapáciu."

„Štrapáciu?"

„Štrapácia, to jest patália, klopoty, alebo ťažkosti. Prepáč, ak mi nebudeš niekedy rozumieť. Hovorím baníckou hantýrkou, ktorú som nachytal od miestnych baníkov. Je to taká zmes slovenčiny, nemčiny a maďarčiny," povedal Permoník.

Adam si pretrel rukou vlhké oči a nevedel sa na tú malú postavičku vynadívať.

„Ja som Adam," povedal placho.

„Áno, Adam. Viem. A rád by som povedal, že ma teší. Ale nie je to tak. Ľudské plemeno tu už tisícročie robí len samú neplechu! Vieš, akú ozvenu mi to tvoje hulákanie robí v šachte? "

„Prepáč, Permoník. Ja by som sem ani nechodil, ale zavreli ma tu moji kamaráti. Rád by som odišiel, ale zakliesnila sa mi tu noha. Aha!" ukázal Adam na balvan, ktorý mu zvieral nohu.

„To sa dá ľahko vyriešiť," povedal Permoník, ukázal na kameň svojou malou rúčkou a začal odriekať smiešne slová:

„ Aka fuka graizna kuka, noha kuk graizna fuk!"

Balvan okamžite zmizol a Adamova noha bola slobodná.

Adam neveril vlastným očiam:

„Ty vieš čarovať?"

Permoník sa usmial popod briadku.

„Viem veľa vecí, ale nemám čas tu len tak ľapotať... Teda bľabotať, trepať, plieskať,repetiť, či klebetiť. Curknem a už ma neuvidíš, " hundral si Permoník a začal cúvať hlbšie do štôlne...