Bol to náš triedny. Kedysi dávno na gymnáziu. Správa o tom, že odišiel zo školy pár rokov pred penziou, mnohých zaskočila. A keď sa po čase ukázalo, že hľadá spôsob, ako vydať a dostať medzi ľudí svoju knižku, ponúkli sme pomoc.

Knižka je hotová!

Cieľ je jasný. Vyzbierať sumu, ktorá pokryje náklady na prípravu na tlač, na samotnú tlač, na tlač záložiek s karikatúrou autora, na administráciu, potrebnú, aby sa knižka dostala k čitateľovi, ktorý prejaví záujem o jej doručenie poštou. Samozrejme, že kniha bude usilovať aj o to, aby sa dostala aj do bežnej distribúcie.

Veríme, že jeho pravda, ktorú ponúka, osloví každého, komu budúcnosť školstva nie je ľahostajná.

O knihe

Čítali sme ju takmer celú. A našli sme v nej, čo sme čakali. Keď vám ktosi s odstupom rokov pripomenie a oživí vlastnú minulosť, čarovné a neopakovateľné roky strednej školy, máte vlastne šťastie. Ak vás navyše prinúti premýšľať, možno zistíte, že mnohé veci sa majú celkom inak, ako ste ich kedysi, z lavice alebo ako rodič, vnímali. Myslíme si, že práve o to nášmu triednemu ide.

Vyslovuje obavy, pranieruje, jeho kritika je adresná a nekompromisná. Nastavuje zrkadlo nám všetkým. Aj sebe. Človek sa nemusí s jeho postojmi stotožniť, ale pravdepodobne bude súhlasiť s tým, že má pred očami spoveď pedagóga, ktorému sa zo sveta študentov neodchádzalo ľahko. Jeho strach z toho, čo školstvo čaká, ak sa nespamätáme, je evidentný.

Knihu asi nie je ľahké zaškatuľkovať do nejakého žánru. Podobne ťažké je zaškatuľkovať jej autora. Sme bežní čitatelia, máme ďaleko od recenzentov a odborníkov. Ako laici môžeme povedať len toľko, že knižka je mozaikou spomienok, v ktorých sa mnohí z nás nájdu. Stretnutie s minulosťou, ktoré nie je na každej strane textu príjemné.

Asi sa z nej treba poučiť. S touto poznámkou náš triedny určite súhlasí.

Chceli sme, aby nám o knižke povedal viac. Napísal nám toto:

"Zdá sa, že školstvu každý rozumie. Asi ako politike. Každý má svoju pravdu a len nerád sa jej vzdáva.

Naša „slobodná" politika už tridsať rokov hľadá svoju sympatickú a úprimnú tvár, ktorá by nám mohla hľadieť rovno do očí. Stále ju nemá. Môže nás to hnevať. Hnevá nás to. Šomreme a nadávame. Podobne šomreme a nadávame na školstvo.Tiež hľadá svoju tvár. Hľadá cestu. Hľadá svoje miesto. Zdá sa mi, že pridlho. A tak nečudo, že si doň stále kdekto rád kopne.

Svoju pravdu má študent (či žiak), rodič, učiteľ. Je dobré, ak si rozumejú, ak sú ich pravdy z rovnakého súdka, ak ťahajú za jeden povraz. Ale realita je iná. Často spolu, teda proti sebe, bojujeme. Aj to by bolo v poriadku, keby sa bojovalo korektne a v rámci pravidiel, keby bojujúce strany v konečnom dôsledku sledovali rovnaký cieľ. Nech v škole vyhrá, čo v nej vyhrať má.
Bohužiaľ, predstavy o tom, čo má v škole víťaziť, sú rôzne. Často choré, pretože krátkozrakosť a hlúposť majú priveľa priestoru.

Hľadať pravdu je ťažké, ak sa na nej učiteľ, študent a rodič nezhodnú. Ich pravda môže byť k celej pravde rovnako blízko ako ďaleko.

Kapitola z knihy:

"Kolegyňa matematička ma na jednom kurze poprosila, aby som s ňou šiel skontrolovať izby jej študentov. Vtrhli sme medzi chlapcov ako špeciálne komando. Chýbali len nepriestrelné vesty a samopaly. Kolegyňa prehrabala všetky batohy, nevynechala jedinú poličku v skriniach. Konala rázne (vo svojej vážnosti bola trochu na smiech), kukal som ako blázon, adresovala študentom niekoľko varovaní a odrazu bola na kolenách.

Páni, bol to pohľad pre bohov. Hlava plná rovníc a integrálov skončila takmer pod posteľou (aj tam hľadala fľaše), chrbát do oblúka ako napnutý luk, zadok vystrčený, ľahké si predstaviť. Okolostojaci mladí muži videli a vedeli svoje. V tej chvíli som bol s nimi na jednej lodi. Kochali sme sa zmyselnou krásou v čiernych legínach, ktorá sa pozabudla. Určite sme všetci mysleli na to isté. Snažil som sa neusmievať spolu s mládežou, aby som sa necítil ako zradca.

Pekná a komická chvíľka. A trochu trápna.

My kantori sme občas trápni. Pre študentov a rodičov často aj vtedy, keď trápni nie sme.

Vždy som bránil dobrých kantorov. Vždy budem, ak bude príležitosť. Budem sa hádať aj s hlupákmi. Zrážka s dospelým hlupákom ma nikdy nebolela a neponižovala ako podobne nepriateľský kontakt so zasranom či s vulgárnou slečnou, ktorá má nalakované nechty a mejkap skôr ako prvú menštruáciu.

Normálny človek vie, o čom hovorím. Tí menej chápaví by mali ísť učiť.

Aj ja som sa študentom prehrabával v batohoch, v taškách a v kufroch. Ako colník. Ako debil. Takmer som začal vrtieť chvostom a brechať ako policajný vlčiak. Sú kantori, ktorí vrtia chvostom a brešú (a niekedy aj hryzú) až do penzie. Mňa našťastie čosi zabrzdilo. Asi hrdosť, ktorá je človeku niekedy na hovno...

A kapitolky zo súkromia?

„Klebietky sú naším chlebom každodenným. Bez zaváhania sme schopní človeka súdiť a svoje zaručené pravdy o jeho súkromí šírime, hoci o ňom vieme zúfalo málo... Kapitolky o mojom súkromí? Neboli v prvom pláne. Chcel som vypovedať len o škole. Chcel som svedčiť len ako kantor plný obáv. Chcel som sa rozlúčiť so študentmi, chcel som dopovedať, čo mnohokrát ostalo nedopovedané a možno nepochopené. Chcel som, aby sa s odstupom času pozreli na školu a na kantorov inými očami. Po pár stránkach som uznal, že ak chcem, aby bol obraz blázna farebnejší, musím poodhaliť aj to, čo v škole nemalo miesto. Moji študenti si to zaslúžia... Toto napíšte," odkázal nám triedny, ktorý vraj už nikdy do triedy nevstúpi.

O svojom privátnom živote vypovedá rovnako úprimne ako o realite školy. Spomína na blízkych, na detstvo, na lásku. Portrét obyčajného človeka. Podľa autora „niečo ako testament". Text prísny tam, kde chce byť racionálny a pragmatický, ale stačí obrátiť stránku a dotkne sa vás neha, prekvapí zmysel pre detail, zaskočí optika, ktorá komerčným textom chýba.

Knižka o láske. Na svoje si určite príde aj romanticky založený čitateľ.

Knižka o deťoch. O dcérach a o študentoch.

A ešte jedna poznámka pre všetkých, ktorým náš triedny v škole skrížil cestu. Čítal nám (zrejme aj vám) a bolo to fajn. Ak by ste ešte pár hodín s ním brali, pomôžte a čítajte. Nájdete ho v každom riadku. Aj medzi nimi...