Kniha je kolážou autentických príbehov z vlaku, úvah o cestovaní a o nomádskom spôsobe života, ktorý Jana Oľhová žije už vyše 12 rokov.Originálne spomienky detí, postrehy z ciest doplnené ilustráciami Hany Oľhovej a kolážami Martiny Sľúkovej.

Kniha ako artefakt, ako hra s autentickým materiálom.

Zber materiálu vznikal z rozhovorov, ktoré som počas jedného roka nahrávala s mamou a súrodencami.

Snažili sme sa vytvoriť literárny dokument- portrét herečky a matky vo vlaku.

Peniaze, ktoré vyzbierame zafinancujú tlač knihy. Čím viac peňazí vyzbierame, tým väčší náklad si budeme môcť dovoliť.

Vydanie plánujeme ku koncu decembra, v čase, keď Jana Oľhová oslavuje svoje životné jubileum.

Za vaše finančné dary vám ďakujeme!

Ukážka z textu:

JANA:

V Regiojete nikdy nevieš, kto si prisadne.
Toto bol relax. To sú také „lepšie miesta". Vedľa mňa bolo po Brno voľno, takže som si tam mohla plesnúť kabelku.
V Brne nastúpil taký pán, celkom sympoš. Videl, že tam mám tašku, uvoľňovala som mu aj vešiak na bundu, ale vravel, že si to tam můžu nechat. Že prej mu to nevadí.
Ale ja som mu to aj tak uvoľnila, že veď ja si to dám hore… No veľmi sme k sebe boli slušní.Prezeral si časopis s rastlinami a pritom si krúžkoval také kvetináče, tak si hovorím, že asi nejaký záhradkár… Možnože obchoduje s kvetmi, rozmýšľam.

Keď prišla stewardka, že čo si prajeme z palubného menu, ešte tak galantne naznačil, že si mám objednať prvá. To bolo pekné gesto, tak si hovorím, že predsa len ešte existujú zaujímaví muži - granti, nielen hulváti.

Dala som si grécky jogurt, čo si dávam skoro vždy, a nejakú kávu som si objednala. On si objednával po mne. Suši – to menu, čo sa tam dá kúpiť –, a potom sa pýta: „Jaký máte víno?"

Tak ona povedala, že chardonnay… To tam predávajú v takých fľaštičkách. No, tak že on by si teda prosil dve vínka…

Tak som si hneď povedala, aký zlatý, že objednal aj mne.
Ale že škoda, že mi to objednal, lebo ja už mám pôst. Bol deň po Popolcovej strede a ja som si povedala, že nebudem počas celého pôstu piť alkohol.

Keď stewardka odišla, rozmýšľala som, čo vlastne spravím, keď mi ponúkne to víno. Asi mu poviem: Nie, ďakujem. Ja nepijem… Alebo nie, ďakujem, ja mám teraz pôst. Ale to je zase také divné. Načo to niekomu vešať na nos, že mám pôst. No zase je neslušné len tak odmietnuť… Neviem, čo mu poviem. Pekné od neho, že mi to takto nenápadne objednal.

Stewardka došla dosť neskoro… Podala mi ten grécky jogurt, jemu suši a potom vraví:
„A tady jsou ty dvě vína."

Podávala mu tie dve fľaštičky s pohárikmi pred mojím nosom. Skoro mi aj ruka vyletela, akože si ten pohár chytím a pomôžem mu.
Ešte dobre, že som to neurobila, lebo si to všetko zhrabol k sebe, nalial si to do pohárika, ten druhý vyhodil a vychloptal tie dve fľašky po sebe.

Potom si vybral notebook a zapol si film. A keďže bol frcnutý, čo je logické, lebo do seba naraz nalial dve fľašky vína, tak sa smial úplne nahlas. Pozeral na tú obrazovku a robil: „Hahaha!Haaaaaahahaa!"

A ja som mala pocit, že to sa smeje na mne.

EVA:

Zhruba 90 % ráz, keď volám mame, počujem: „Číslo, ktoré voláte, je momentálne nedostupné."
Podľa telefonátu viem, akú má mama náladu. Buď mi zdvihne štýlom: „Evi? No… Ja idem domov…" A potom mlčí a už nič viac nepovie. Alebo je zas zhovorčivá a stále niečo rozpráva, ale neuvedomuje si, že ja počujem len: „Ja....jem....do....tislavy" a ja vravím: „Haló?" a ona sa mi ospravedlňuje: „Prepáč, zlý si...nál tu je."
Potom s ňou chvíľu volám, lebo je na stanici, a potom zase začne sekať: „ A ty....ko v ...šk...le?

Najhoršia je trasa Bystrica – Martin. To jej radšej ani nevolám. Lebo to je 22 tunelov. Nič by som sa nedozvedela.

Raz som jej chcela oznámiť, ako dopadla písomka z matiky. Dostala som štvorku a vedela som, že keď je vo vlaku, je to bezpečnejšie.
Lenže ona vtedy išla práve z Bystrice. Takže som počula len: „Evi, ako tá písomka?"
A ja som začala: „Mami, dostala som štvorku… Ale nikto nemal jednotku, všetci 3,4,5. Dala tam úplne iné príklady, ako nám povedala. Aj povedala, že sa to dá opraviť…"
A zrazu mama, že: „Evička, ne...čujem...čo...si...do...la?"
Tak som sa musela zmieriť s tým, že jej to poviem doma, keď prejde tými tunelmi.

JULKA:

Myslím, že mama sa snaží doteraz o to, aby sme sa stretávali čo najčastejšie. Na to, koľko nás je, má prehľad o momentálnej situácii každého z nás. Minimálne o tom, kde sa kto nachádza… To, naopak, my o mame veľakrát nevieme.
Často sa mi stáva, že stretnem niekoho známeho, ktorý sa pýta: „A kde máte mamu?" A ja musím niekedy chvíľu rozmýšľať, či už sa premiestnila z Bratislavy do Martina, alebo je pondelok a je v Bystrici. A nakoniec zistím, že hrá doobedné predstavenie Zločin a trest v Žiline.

JANA:

Minule okolo Zvolena zase niečo opravovali, tak som musela presadať na osobák. Boli tam rôzni ľudia z Bystrice, Zvolena. No a ja som tam bola vtedy so psom...

Oproti mne sedeli dvaja ľudia. A jeden z nich vyzeral ako taký kovboj. Pekný muž, ale brutálne zanedbaný. Bolo vidno, že chlastá furt.Stále sa díval na toho môjho psa.

A po chvíli vraví:
„To je chrt! To viem! Tí chrti behajú! Nechce ma..nechce sa na mňa pozrieť. Poznám týchto psov...pekní. A dobrí."

A potom si vzdychol a smutne dodal: „Keby všetky ženy boli dobré ako títo havkovia!"